Dlhodobý pobyt v Maroku mi spôsobil neutíchajúcu túžbu po prechádzke naozajstným európskym lesom. Destinácia Francúzko, už ma nič neodradí! Zvolila som prepravu loďou. Mohla som si zobrať svoje auto a oboch psov (pri ďalšej plavbe som mala už troch psov).

Lístky som kúpila on-line, pre psov to bolo cca 30 eur na jedného. Cestovala som z hlavného mesta Maroka Rabatu do prístavného mesta vo Francúzku Sète. V prístave sa to hmýrilo ako v úli. Tanger je vstupnou bránou do Afriky, pre mňa bol bránou do milovanej Európy!

Mala som obavy ako zaparkujem v útrobách lode. Išlo to veľmi hladko, spokojná som vystúpila z auta a…auto stálo asi 10 cm od lana, ktoré označovalo koniec pohyblivého pontónu. Podo mnou bola hlbočina a ďalšie autá.
Ochotný steward mi pomohol ubytovať dievčatá na 4. pontóne v kotercoch.

Spolucestujúci havkovia boli rôzny, najsmiešnejší bol statný NO, ktorý sa počas celej plavby bál vyjsť z koterca, lebo pri príchode bol privlečený po schodoch, ktoré zjavne nezvládal. Moje dievky dokázali šikovne vyliezť po klzkých železných schodoch až na vrchol lode, na 8. pontón, kde riadne fúkal vietor a robil im veselé účesy.

Spočiatku sa mi krútila hlava a trochu som cítila žalúdok. Chvenie lode mi pripomínalo hojdanie detského kočíka. V kajute komfortnej kategórie (komfortná bola iba cena zodpovedala) bolo 6 postelí, obsadené však bolo iba dve. Na lodi bola reštaurácia – strava 3 x denne, na jedle nešetrili. Ďalej som mohla navštíviť kino, hracie automaty, bary s mnohými TV, okúpať sa v bazéne, či nakúpiť v obchodoch bez cla.

Loď sa volala Marrakech a patrila spoločnosti Commanav.Koterce pre psov boli čistené veľmi dávno, čo som cítila na srsti dievčat po pár minútach. Bol to pre ne šok, nikdy v živote neboli zatvorené v koterci, nie ešte v špinavom, malom a tmavom, čo sa neustále podivne “hýbal”. Vodu som im dávala výhradne kúpenú z fľaše.

Zo začiatku sa vôbec nechceli na palube vyšpiniť, ako čas bežal rezignovali. Veľmi dôležité bolo držať psov neustále na vodítku. Jednak z ohľaduplnosti voči ostatným cestujúcim, jednak kvôli ich samotnej bezpečnosti.

Z kotcov na 4. pontóne viedla zložitá cesta rôznymi chodbami a poschodiami, až sme sa prepracovali na 8. pontón, kde bolo najviac miesta na prebehnutie sa (na vodítku). Bolo to priamo pod obrovským komínom lode, z ktorého padali čierne sadze. Zistila som to, keď sa pôvodne biele labky mojich Bearded collie nenápadne sfarbovali do čierna. Čo už, smrdeli zo špinavých kotcov, už to bolo jedno.

Dá sa povedať, že plavbu zvládali dobre, mnohokrát za deň som s nimi absolvovala “venčenie” a snažila sa s nimi byť čo najdlhšie.

Malí psíkovia mohli ísť do kabíny, ale naozaj sa jednalo len o veľkosť čivavy. Pri vstupe na loď som očakávala veterinárnu kontrolu. Žadna sa nekonala. Počas plavby ma oslovil colník v civile, chvíľu trvalo, kým som mu uverila, že je naozaj poverený kontolou pasažierov. Žiadal moj pas aj Pet pasy psov. Všetko prebehlo hladko, po troch dňoch sme konečene pristáli v Séte, odkiaľ bolo do nášho prázdninového domčeku iba 120 km.