So škótskymi obchodníkmi s koňmi sa dostali do Anglicka, kde boli na zlepšenie typu použité dlhosrsté kólie, na zlepšenie kvality srsti použitý King Charles Spaniel, niektoré pramene uvádzajú aj použitie psov typu krátkonohého walhaunda. S čistokrvným chovom sa začalo až okolo r. 1905 a v bývalom Československu neskoršie okolo r. 1960.
Šeltia má oči mandľového tvaru položené šikmo. Nesmieme zabudnúť, čo dáva impozantný vzhľad u šeltií. Je to srsť, ktorú tvorí bohatá hriva okolo hlavy, náprsenka, zástavy na stehnách, zadných stranách predných nôh, okrem tvárovej časti a na predných stranách končatín. Plemeno vo farbe zlatej, tricolor a blue-merle vídame, či už je to s bielou náprsenkou a bielym golierikom a bielymi ponožkami a špičkou chvosta, (kedy biele znaky pridávajú na ľúbivosti) alebo bez.
Toto pastierské plemeno narozdiel od iných plemien nemá plný záhryz. Nájdu sa výnimky, ktoré sú úspešné v športovej kynológii, ale iba “štípu“ prednými zubami – tak ako im to po stáročia pomáhalo usmerniť neposlušné ovce.
Na to aby vydržalo ich telo celodennú prácu, alebo inú fyzickú záťaž, by mala byť kostra dostatočne pevná, ale nie hrubá, aby nestratila eleganciu. Pokiaľ nám srsť kopíruje líniu tela, zazrieme celkovo harmonické zviera s primerane dlhým a klenutým krkom, ktorý je nesený v 45 °uhle voči rovine chrbta – aj toto pridáva na elegancii pohybu.
“Prečo jeden pes má takú dlhú srsť a iný nemá”? Tak ako bolo spomenuté, srsť by mala kopírovať hornú aj dolnú líniu tela, ale veľmi módnou a efektnou vo výstavných kruhoch sa stala srsť splývajúca takmer k zemi a poniektorí zabúdajú predovšetkým na jej funkčnosť – chrániť pred nepriazňou počasia a bez problémov pracovať v teréne. Srsť po zem často zakrýva nedostatky tela, ktoré skúsené oko chovateľa, alebo posudzovateľa objaví pri pohybe zvieraťa, alebo pohmatom po jednotlivých partiách tela.
Pokiaľ budeme vyberať z praktického hľadiska, rátajme s tým, že nás bude nový člen rodiny sprevádzať 11 – 13 rokov, niekedy aj dlhšie.
Šeltia je so svojou výškou 33 až 39,5 cm a hmotnosťou okolo 5 – 12 kg najskladnejšia – zmestí sa aj do malého bytu. Za border kóliami patrí medzi najučenlivejšie plemená. Ja by som povedala aj najtvárnejšie.
Na svoju výšku výborne behá a vysoko skáče, preto ju často uvidíme na rôznych športových podujatiach od agility cez frisbee, dog dancing, obedience atď.
Pre svoju citlivú povahu sa osvedčila ako canisterapeutický pes. Tiež rýchlo upozorní na všetok pohyb okolo nej. Niekto môže podotknúť že je uštekaná. Samozrejme, “rozmaznaný“ jedinec je. Ak sa jej aspoň trocha venujete, skoro pochopí čo smie a čo nie. Pri viacerých jedincoch v dome musíme byť dôslednejší, inak hrozí že jeden začne a ďalší sa pridajú.
Údržba nie je náročná, má viac menej samočistiacu schopnosť, špina uschne, opadá a zvyšok vyčešeme. Šeltia je ľahko ovládateľná i malým dieťaťom, v prípade únavy z hry sama odchádza na svoje miesto. Veľmi dobre sa vie vcítiť do psychiky človeka, v prípade jeho smútku – smúti s ním, a v radosti sa s ním raduje.
Neznáša hrubé zaobchádzanie a je nedôverčivá voči cudzím, ale nie plachá, nervózna, alebo agresívna. Niektoré jedinci sú rodení klauni – sami odpozorujú alebo si sami vygenerujú cirkusantský kúsok. Majú radi pozornosť okolia, títo sa dobre cítia aj vo výstavnom kruhu. Pre svoju “výrečnosť“ (majú širokú škálu zvukov – pre svojich majiteľov rozprávajú) sú aj dobrými strážcami. Niektoré šeltie si ponechali vlohy pre pasenie – a keď nič iného, tak aspoň zrovnajú kŕdeľ sliepok, alebo roztrúsenú rodinu na prechádzke do stáda.
Plemeno šeltie má rado blízkosť človeka. Celoživotný pobyt v koterci a bez kontaktu so ”svojou“ svorkou, im uberá iskru v oku, a to je naozaj smutný pohľad.
Nemajú lovecké pudy, čo je veľkou výhodou pri pohybe v prírode. Keď ich už zaujme nejaká tá zver, tak sa iba pozrú čo je to za “háveď” a vrátia sa k svojej rodine.
Z praxe vieme, že kto si raz zamiluje šeltie, u jedného psíka neostáva a celý život je verný tomuto plemenu. Nemožno sa čudovať, že na prechádzkach uvidíme aj viac šeltií s jediným človekom. Väčšinou sú to psy s preukazom pôvodu. Tie, ktoré sa iba volajú po príslušnom plemeni, sú odlišné výzorom, často aj povahou, sú zväčša odkázané na uzavretý priestor a keď nie sú na osoh, tak sú ďalej predané, alebo zabudnuté.
Autor: Veronika Puskajlerová Foto: archív autorky Kontakt: www.koliaklub.sk