Nadišiel čas rozlúčok.

 

Čas bozku na nos na cestu. Čas pošepkania do ucha: „Prosím ťa, správaj sa slušne aspoň, kým nezájdete za prvú zákrutu.“

Čas krstov v nových domovoch. Čas robenia radosti ďalším ľuďom.

Dnes si prídu pre Fionu. Včera večer, keď sa poukladali, jednému akosi do spánku nebolo a šteklo na mňa. Tak som si k nim vliezol a nechal sa oblizovať a objedať, kým neodpadlo. Bola to Fiona. Náhoda? Vyššia moc? Povestný psí cit pre mimozmyslovú komunikáciu, či niečo iné? .. Proste príhoda.

Fiona nejde ďaleko a už sa teším na spoločné chvíle na rybníku v Ďanovej.

 

Zaslal Dušan Kollárik