Šiška

Keď som dnes odchádzal z výstavy psov a pred pavilónom balil misku na vodu, prihovorilo sa mi chlapča sediace na múriku:

– Chceš šišku?
– Prosím?, opýtal som sa nevediac, či som dobre rozumel asi 4-ročnému chlápätku.

– Šišku!, pridal zvuk a ukázal na borovicové šušky vedľa  seba. Asi, aby mu ušiel čas, našiel si zábavku so šuškami spod borovíc na výstavisku a naukladal si ich na múrik pekne podľa veľkosti. Nechcel som narušiť jeho dielo, tak som zaďakoval, že u nás máme šušiek plný les.
– A ty si horár?
– Nie, ale som poľovník.
– Aj môj dedko je poľovník a je aj horár a aj môj oco je horár,  pochválil sa rodokmeňom.

– A ty čím budeš? Tiež chceš byť horárom?
– Nie. Ja budem robiť s pílou, znela odpoveď obdivovateľa ťažkej chlapskej roboty.
– No, ale aby bolo čo píliť, tak o les sa treba starať. A to treba vedieť. To sa treba naučiť.
– To je tvoj pes?, zmenil tému.

– Hej, to je naša Bella. A vy  máte akého psa?
– Aha. a ukázal na kopova odloženého pod borovicou.

V  tom k nám prišla pravdepodobne jeho mama sprevádzaná ďalším potomkom a do hrsti mu vtisla niečo pod zub.

– Ahoj., rozlúčil som sa s pocitom, že ten chalan asi bude mať tvrdý život, ale isto i šťastný. Po  pár krokoch takýchto úvah  ma zrazu čosi trklo. Vrátil som sa.
– Ďakujem., vybral som si najmenšiu, nech má radosť.
– To máš pre šťastie., vyrozumel som z plných úst.
– Tak ahoj., rozlúčil som sa a šušku ukryl do vrecka. V aute som si ju vyložil, ale na prvej križovatke mi spadla kdesi pod sedadlo. Na prvý pokus sa mi ju nepodarilo vyšmátrať, a tak mám kdesi v aute zapadnutú šušku pre šťastie.

Malú borovú šišku pre poľovníctvu i lesu zdar :)

Dušan Kollárik

Foto – pri návratoch z Nitry si zvykneme urobiť prestávku na Kremnických Baniach.