Čo potrebujete, aby ste zdárne prežili dovolenku so samojedom

Čo potrebujete, aby ste zdárne prežili dovolenku so samojedom

Predtým ako sme sa úplne presťahovali na severné Slovensko, naše dovolenky a predĺžené víkendy sme sa presúvali do Vysokých Tatier. Milujeme zimu, sneh a lyžovanie. Aj preto sme sa rozhodli, pre samojeda. Sunnyho sme zväčša nechávali u rodičov keď bol šteniatko, ale ako dospieval, vždy chodieval s nami.

Je Január, zima po všetkých smeroch ako sa na Vysoké Tatry patrí a čas zaškoliť mladého Sunnyho do tajomstiev skialpu. Snehu je všade dosť tak vzhľadom na pokročilú poobedňajšiu hodinu, vydávame sa len na prechádzku poľom zo Štrby smerom na zaniknutú obec Šoldov. Vraj tam žili obrovský ľudia, 2m dlhý povesť hovorí…

Ideme len naľahko, žiadne batohy, žiadne mobily, žiadna čelovka, veď je to na dohľad od krbom vyhriateho domu, tak načo zbytočná záťaž.

Neviem, prečo všetci chovatelia považujú prechádzku so samojedom bez vodítka za nemožnú, Sunny je asi výnimka hovorím si cestou, drží si odstup maximálne 20m a neskutočne si užíva voľné bežkanie po čerstvom snehu. Milujem čerstvo napadnutý panenský sneh, lyže sa nám mierne zabárajú a vŕzgajú, Sunny si občas snaží uľahčiť cestu a prednými labkami mi stúpa na konce lyží a nechápavo na mňa pozerá keďže mne sa nožky tak nezabárajú ako jemu.

Prechádzajúc okolo medze s vysokými kríkmi vyplašíme pár srnky a srnca, ktorý sa okamžite rozbehnú za náš chrbát. Sunny zbystrí pozornosť, sleduje ich, sleduje nás a rozmýšľa ktorým smerom ísť. Prekvapivo sa otrasie a pokračuje s nami ku kamennej historickej pamiatke, hovorím si fajn, si väčší skialpinista ako lovec.

Začína sa zmrákať, predsa je zima tak zubaté slnko zapadá o čosi skôr, takže pri šoldovskom kríži otáčame a vraciame sa domov. Aj Sunny má dosť, je to mladý psík a 2km v snehu je pre neho asi náročný výlet…som si chvíľku myslela a fandila si…

V diaľke vidíme naše dve srnky, ako sa presne v strede medzi nami a domom snažia vykopať zo zeme nejaké bylinkové zamrznuté čipsy. Vzdialenosť odhadujem na príliš dlhú, aby sa Sunnymi chcelo za nimi utekať, hoci jeho rastúci odstup od nás ma začína trochu znepokojovať.

Okríknem ho raz, dva razy, kričíme už obaja na plné hrdlo a začínam šípiť prúser…ten krík ignorujúci drzý beh s chvostom metajúcim sa na chrbte zo strany na stranu bez otočenia hlavy poznám.

Niekoľkokrát sa mu podarilo zdrhnúť za kamošmi pouličníkmi z ulice a vždy to malo rovnaký scenár, zdvihnutý metajúci sa chvost a v pohľade výraz! Teraz Ťa ani náhodou nebudem poslúchať! Nepochopiteľne je náš mladý psík plný sily a začína šprintovať za novými kamošmi. Vzďaluje sa natoľko, že v tom začínajúcom šere, biely kožuch na bielom snehu je čím ďalej tým horšie rozpoznať.

A tie hlúpe srny stoja a stoja a čakajú na kamoša. V tom sa nám naskytol neopakovateľný pohľad.

Nechali ho prísť na meter blízko, priam nepochopiteľne odvážne, potom však srnček podskočil, vyštekol riadnym srnčím štekotom a dal povel svojej frajerke „ Bež bejby bež…tento nie je od nás…je divne biely a má veľké zuby „ A dali sa na útek, krížom cez Važeckú cestu (vďaka bohu v zime je takmer bez áut) a krížom na pole smerom Kráľová Hoľa a krajom, kde ani vtáčika letáčika nestretnete.

A Sunny? No nevrátil sa…bežal priamo za nimi, poľami a dolinami, už som ho ani nevidela len som si podľa stĺpov pamätala miesto kadiaľ bežali. Museli sme sa rozhodnúť čo ďalej a ako ďalej…rozhodnutie padlo, ja idem za psom a srnami do krajiny neznáma a priateľ ide domov pre auto a pôjde po ceste oproti. 

Rozchádzame sa a ja rozmýšľam či to bola fakt dobrá myšlienka, nemám batoh, nemám telefón, nemám čelovku, len lyže a odhodlanie nájsť Sunnyho. Prechádzam cestu a hľadám stopy, osem ratíc od sŕn a štyri capky od psíka, srdco mi trochu bije strachom, že ich v snehu nenájdem ale rozpaky sú zachvíľu preč…mám ich…A nasleduje stopovanie ako z dobrej winettuovky, resp. naháňačka za našim pokladom zo strieborného jazera.

Vôbec to nevyzerá ružovo, nevidím ani srny a už vôbec nie psa, kráčam po stopách, kilometer, dva, tri, stmieva sa, nad Štrbou už v riadnej dialke vidím len žiaru z pouličného osvetlenia. Nechytám práve paniku, ale fakt neviem kam idem, fakt neviem či môj drahý zobral auto a aj lyže aby mohol isť po mojich stopách za mnou a fakt si želám, aby som Sunnyho čo najskôr našla.

Hovorím si buď statočná, musíš ho nájsť, dcéra Ti neodpustí, keď sa náš ťapík nevráti domov, medvede spia, vlci hádam tiež, pekne choď ďalej a hľadaj. Asi 400m pred sebou vidím nekonečne dlhý hustý pás vysokých kríkov, a vtedy prišiel fakt aj strach. Logicky som v stotine sekundy vyhodnocovala situáciu. Pokiaľ prešli srny a Sunny kríky krížom, to ja nemám ani šancu, kým ich obídem bude taká tma, že nenájdem stopy.

Emily hovorila, že pes odbehne aj 25km, to ani náhodou v týchto podmienkach bez čelovky nedám. Priznám sa bol to krôčik, že mám slzy na krajíčku keď som uvidela bielu malú mátohu motať sa pred kríkmi.

Chodil sprava doľava a hľadal stopu kamošov, vôbec nereagoval na moje volanie, stále mal priority lovca a nie domáceho maznáka. Prišla som k nemu a snažila sa ho chytiť a upnúť na vodítko. Márna sláva, jeho predstava bola iná. Ale pobehoval okolo mňa tak sme sa začali presúvať smerom domov, som si hovorila nestretneme srny pôjde za mnou a zabudne.

Hej…po štyristo metroch zabudol…na mňa…otočka a späť ku kríkom. Skoro ma šľak trafil, bola som spotená, unavená, strachu plné brucho a on si nedá povedať. To už sa ale u mňa začal striedať strach s hnevom. Psisko jedno neposlušné, tvrdohlavé, samojedské…keď prebehneš kríky tak sa otáčam a idem domov a amen s Tebou.

Pri kríkoch sa situácia opakovala, Sunny hľadal stopu a ja som hľadala Sunnyho, na môj posledný zúfalý pokus sa mi ho podarilo chytiť a pripnúť na vodítko. Nerozprávala som sa s ním celú cestu…choď si sám, najlepšie pár metrov z mnou, hanbi sa a NEHOVOR NA MŇA !!!

Bola som tak ďaleko, že som už nevidela ani žiaru, napriek tomu, že som dúfala, nikto mi nešiel naproti, ale v kútiku duše celá happy, Sunny bol na vodítku a motal sa unavene za mnou. Rodina ostáva celá, bez strát. Po pár kilometroch sa objavila dedina a v diaľke aj cesta a na ceste som videla svetlá od auta, ktoré chodilo pomaly z jednej strany na druhú. Vedela som, že to sú naši.

Privítanie ma „príjemne“ prekvapilo, žiadne „mamka bali sme sa o Teba, mamka super, že si ho našla, mamka si celá a živá…“ani náhodou. Bolo to asi takto: „ Ťapík môj kde si bol, kam si moje utekal, to nemôžeš môj veď by som sa bez Teba zbláznila…Som unavená ako kôn, teším sa na krb a vyložené nohy a Sunny si vypočul len jedno…“Skončili sme kamoško…odteraz bez vodítka nepôjdeš ani na raňajky“ ale neodpustila som si ani „Dobrú noc Ťapík“.

Takže aké z toho plynie ponaučenie? Nechoďte na túru so samojedom pod Tatrami bez mobilu! Nechoďte na túru pod tatrami so samojedom bez mobilu a čelovky! Nechoďte na turú pod Tatrami so samojedom bez mobilu, čelovky a podvečer! Nechoďte na túru pod Tatrami so samojedom bez mobilu, čelovky, podvečer a BEZ VODÍTKA! Alebo choďte!!! A budete mať na čo spomínať.

Monika Zemková

Podobné príspevky