Autor: Ing. Jozef Jursa, CSc
Pod plemenitbou rozumieme zámerné rozmnožovanie zvierat s cieľom maximálne využiť najlepšie genotypy a dosiahnuť zlepšenie morfologických, fyziologických ale aj psychických vlastností ďalšej generácie. Ak si túto poučku premietneme do zrozumiteľnejšej „psíčkarskej“ terminológie, rozumieme pod ňou zámerný výber jedincov na vzájomné spárenie pričom naším cieľom je v čo najvyššej miere zlepšiť exteriér potomstva vzniknutého z tohto párenia, ako aj jeho povahu a u pracovných plemien i ich výkonové vlastnosti.
Človek sa začal cieľavedome zaoberať plemenitbou zvierat až v 18. storočí Tak ako sa radikálne menili životné podmienky človeka, menil sa aj jeho pohľad na chov zvierat. Zvieratá nadobúdali v jeho živote čoraz väčší význam a človek bol pri zdokonaľovaní poľnohospodárskej výroby postavený aj pred problém zvyšovania produkcie zvierat. Začali sa vytvárať špecializované plemená a zlepšovala sa starostlivosť o zvieratá. Celý tento proces intenzifikácie chovu zvierat sa nevyhol ani chovu psov, hoci pes mal vždy vo vzťahu k človeku osobitné postavenie. Vytváraniu rôznych typov psov a rôznych plemien v dnešnom ponímaní napomáhala dovtedy predovšetkým priestorová izolácia, ktorá zabraňovala vzájomnému páreniu odlišných typov a napomáhala upevňovaniu špecifických vlastností jednotlivých plemien.
Ku koncu 18. storočia sa v chove zvierat stalo najrozšírenejšou metódou plemenitby kríženie, ktoré viedlo k vytváraniu nových typov zvierat. Vychádzalo sa z rozšíreného názoru, že len kríženie môže poskytnúť výkonné, pekné a dokonalé jedince. Na začiatku 19. storočia zožali však veľký obdiv úspechy anglických chovateľov, ktorí vyšľachtili nové vysoko úžitkové plemená pomocou novej metódy – pomocou čistokrvnej plemenitby často i úzkej príbuzenskej plemenitby niekoľkých generácií. V tomto období sa už v zootechnickej terminológii začal používať pojem plemeno. Založili sa plemenné knihy, chovateľské spolky a čistokrvná plemenitba sa stala dominujúcim spôsobom plemenitby.
V konečnom dôsledku sa čistokrvnou plemenitbou snažíme zvýšiť úroveň „homozygotnosti“, a tým aj vyrovnanosti v jednotlivých plemenných vlastnostiach, či už exteriérových alebo výkonových.
Jednou z významných metód plemenitby prispievajúcej k zvyšovaniu „homozygotnosti“ je príbuzenská plemenitba. Je to usmernené párovanie zvierat, ktoré sú navzájom príbuzné až do 5. generácie. Pohľad na túto metódu plemenitby sa však v priebehu histórie významne menil. Je známe, že viacero plemien hospodárskych zvierat vyšľachtili šľachtitelia pri intenzívnom využívaní príbuzenskej plemenitby po niekoľko generácií. Tieto argumenty využívali zástancovia príbuzenskej plemenitby. Na druhej strane odporcovia príbuzenskej plemenitby zdôrazňovali, že príbuzenská plemenitba spôsobuje prílišné zjemnenie konštitúcie, pokles plodnosti a životaschopnosti jedincov, ba vedie nakoniec k degenerácii chovu.
Tradovali sa názory, že jednotlivé druhy zvierat sú rôzne citlivé na depresívne účinky inbreedingu. Dnes sa zastáva skôr názor, že rozdielna je citlivosť jednotlivých vlastností. Pri znakoch s nízkym koeficientom dedičnosti je depresia z príbuzenskej plemenitby vyššia.
Je teda príbuzenská plemenitba zázračným prostriedkom na dosiahnutie vytýčených cieľov alebo strašiakom, ktorému sa musíme v chove brániť?
Pravda je asi niekde uprostred. Cieľavedome a uvážene využívaná príbuzenská plemenitba prináša priaznivé výsledky, ak je založená na jedincoch, ktorých dôkladne poznáme, a u ktorých sa nevyskytujú nežiaduce vlastnosti. Ak uvažujeme o príbuzenskej plemenitbe / hlavne o úzkej alebo blízkej / na určitého predka, mali by sme poznať dôkladne nielen jeho vlastnosti, ale aj vlastnosti jeho rodičov, súrodencov a čo je najdôležitejšie, vlastnosti jeho potomstva. Ak sa niekde u týchto príbuzných jedincov vyskytli niektoré z dedičných chýb, resp. niektoré nežiaduce vlastnosti, je nutné pristupovať k príbuzenskej plemenitbe na tohto predka veľmi uvážene a opatrne.
Je známe i z iných druhov hospodárskych zvierat, že cieľavedomé využívanie hlavne vzdialenej príbuzenskej plemenitby prispieva k upevňovaniu žiaducich vlastností v chove a k jeho vyrovnanosti.
Využívajú ju niektorí chovatelia k upevneniu žiaducich vlastností vo svojom chove. Ak sa realizuje uvážene a na predkov, ktorých dôkladne poznáme, väčšinou sa stretneme s kladnými výsledkami. Ak sa nám však v chove objavia niektoré negatívne znaky alebo vlastnosti, resp. niektoré znaky inbrednej depresie, je treba hľadať na párenie jedincov nepríbuzných, kde určitý stupeň heterózy prispieva k zvýšeniu životaschopnosti a odolnosti potomstva niekedy síce na úkor vyrovnanosti potomstva. Väčšia variabilita však niekedy umožňuje väčší selekčný pokrok a je na zváženie, či je prospešnejšie pre chovateľa mať vrh, v ktorom je niekoľko vynikajúcich ale aj podpriemerných jedincov alebo mať vyrovnaný priemerný vrh.
V dnešnej dobe, keď vplyv poradcov chovu je nižší a väčšina chovateľov sa spolieha predovšetkým na svoje poznatky o chove a chovných jedincoch, je veľmi dôležité vypracovanie správnej stratégie chovu a jej operatívne prispôsobovanie možnostiam výberu jedincov na párenie.
Ako som uviedol už v prvom článku z tohto seriálu, niekedy ani najlepšie znalosti, prepočty a skúsenosti nevedú k žiaducemu úspechu . Na druhej strane, náhodný výber jedinca na párenie dokáže často prekvapiť výsledkom. V praxi neexistuje recept na zaručený úspech.
Je na zvážení každého chovateľa, či riziko spojené s príbuzenskou plemenitbou (hlavne úzkou) stojí za pokus, alebo sa vyberie cestou istejšej cesty využívania nepríbuzných jedincov na párenie.
Veľmi často za úspechom chovu stojí v prvom rade chovateľské šťastie a chovateľská intuícia. Dôkladná teoretická príprava podložená praktickými skúsenosťami však vytvára podstatne väčšie predpoklady pre správne rozhodnutia.
Nabudúce:
Ako si vypočítame príbuznosť.
Čo to vlastne čistokrvná plemenitba je?
Dnes pod čistokrvnou plemenitbou vo všeobecnom ponímaní rozumieme párenie jedincov toho istého plemena . Tieto sú z genetického hľadiska navzájom podobné, ale nie sú úplne rovnaké. Aj v rámci plemena existuje pomerne veľká variabilita a čistokrvných jedincov nemôžeme považovať za „homozygotov“ vo všetkých znakoch. Ak si teda plemeno má udržať určitý stupeň vyrovnanosti tvarových, výkonových ale i povahových vlastností, vyžaduje sa i pri čistokrvnej plemenitbe trvalý a dôsledný výber najvhodnejších jedincov pre plemenitbu.
V konečnom dôsledku sa čistokrvnou plemenitbou snažíme zvýšiť úroveň „homozygotnosti“, a tým aj vyrovnanosti v jednotlivých plemenných vlastnostiach, či už exteriérových alebo výkonových.
Jednou z významných metód plemenitby prispievajúcej k zvyšovaniu „homozygotnosti“ je príbuzenská plemenitba. Je to usmernené párovanie zvierat, ktoré sú navzájom príbuzné až do 5. generácie. Pohľad na túto metódu plemenitby sa však v priebehu histórie významne menil. Je známe, že viacero plemien hospodárskych zvierat vyšľachtili šľachtitelia pri intenzívnom využívaní príbuzenskej plemenitby po niekoľko generácií. Tieto argumenty využívali zástancovia príbuzenskej plemenitby. Na druhej strane odporcovia príbuzenskej plemenitby zdôrazňovali, že príbuzenská plemenitba spôsobuje prílišné zjemnenie konštitúcie, pokles plodnosti a životaschopnosti jedincov, ba vedie nakoniec k degenerácii chovu.
Tradovali sa názory, že jednotlivé druhy zvierat sú rôzne citlivé na depresívne účinky inbreedingu. Dnes sa zastáva skôr názor, že rozdielna je citlivosť jednotlivých vlastností. Pri znakoch s nízkym koeficientom dedičnosti je depresia z príbuzenskej plemenitby vyššia.
Podstata príbuzenskej plemenitby
Zatiaľ čo sa snažíme selekciou zvýšiť početnosť žiaducich génov v populácii, príbuzenskou plemenitbou zvyšujeme homozygotnosť populácie. Vplyvom príbuzenskej plemenitby sa zvyšuje početnosť homozygotných genotypov v populácii na úkor heterozygotných. Táto zmena postupuje proporcionálne so zvyšovaním koeficientu príbuznosti. Príbuzenskou plemenitbou sa zvyšuje nielen podiel dominantných ale aj recesívnych homozygotov. Je zrejmé, že v genofonde každej populácie existuje určitá genetická záťaž, ktorá v podmienkach panmiktickej rovnováhy nevykazuje zreteľnejšie negatívne vplyvy. V priebehu inbreedingu sa však kumulujú homozygotne recesívne zostavy génov a významne sa prejavuje ich škodlivé pôsobenie na pokles životnosti, plodnosti a odolnosti. Vzhľadom na to, že medzi recesívnymi génmi je veľa génov, ktoré pôsobia nepriaznivo predovšetkým na znaky, ktoré sú v úzkom vzťahu k tzv. fitness, majú výrazný vplyv na prejav inbrednej depresie (prílišné zjemňovanie konštitúcie, nevýrazné prejavy ruje a pod.). Z tohto dôvodu je pri využívaní príbuzenskej plemenitby nevyhnutne dôležité vyhľadávať jedince resp. línie, ktoré majú minimum resp. nemajú v genotype nežiadúce recesívne gény.Príbuzenskú plemenitbu rozdeľujeme na niekoľko typov:
- úzka príbuzenská plemenitba
- blízka príbuzenská plemenitba
- vzdialená príbuzenská plemenitba.
Úzka príbuzenská plemenitba
Je párenie úplných súrodencov medzi sebou, alebo párenie rodičov s ich potomkami. Takéto párenie sa využíva predovšetkým na tvorbu inbredných línií. Je to párenie:- syn x dcéra
- dcéra x syn
- syn x matka
- resp. otec x dcéra.
Blízka príbuzenská plemenitba
Využíva sa predovšetkým na upevňovanie žiaducich vlastností, ktoré sú u vynikajúceho spoločného predka. Pri tomto type plemenitby sa pária vlastní bratranci a sesternice alebo neter so strýkom a pod. Využíva sa predovšetkým pri tvorbe chovných línií . Vyberá sa pritom zakladateľ línie, ktorý má žiaduce vynikajúce vlastnosti a na tomto jedincovi sa uskutočňuje príbuzenská plemenitba. V chove psov dochádza často k zámene chovných a genealogických línií.Genealogická línia
Je vlastne iba zostupný rodokmeň plemenníka zakladateľa línie. Hlavný cieľ tvorby genealogických línií v chove psov je tvorba nepríbuzných jednotiek v chove a zabránenie príbuzenskej plemenitbe. Naopak, úplne iný cieľ má chovná línia. Chovná línia má vytýčené presné požiadavky na exteriérové, ale aj výkonové a povahové vlastnosti jedincov z danej línie a tieto sa v línii upevňujú aj použitím príbuzenskej plemenitby.Vzdialená príbuzenská plemenitba
Je párenie príbuzných jedincov do IV. generácie. Je to stupeň príbuzenskej plemenitby, ktorý podľa viacerých významných chovateľov prináša potrebné chovateľské výsledky bez výrazných negatívnych vplyvov príbuzenskej plemenitby. V chovateľskej praxi sa hovorí o tzv. uzavretom rodokmeni, keď pri štúdiu rodokmeňa psa nájdeme v IV. – V. generácii spoločného predka. A otvorenom rodokmeni, ak tam spoločných predkov nenájdeme.
Je teda príbuzenská plemenitba zázračným prostriedkom na dosiahnutie vytýčených cieľov alebo strašiakom, ktorému sa musíme v chove brániť?
Pravda je asi niekde uprostred. Cieľavedome a uvážene využívaná príbuzenská plemenitba prináša priaznivé výsledky, ak je založená na jedincoch, ktorých dôkladne poznáme, a u ktorých sa nevyskytujú nežiaduce vlastnosti. Ak uvažujeme o príbuzenskej plemenitbe / hlavne o úzkej alebo blízkej / na určitého predka, mali by sme poznať dôkladne nielen jeho vlastnosti, ale aj vlastnosti jeho rodičov, súrodencov a čo je najdôležitejšie, vlastnosti jeho potomstva. Ak sa niekde u týchto príbuzných jedincov vyskytli niektoré z dedičných chýb, resp. niektoré nežiaduce vlastnosti, je nutné pristupovať k príbuzenskej plemenitbe na tohto predka veľmi uvážene a opatrne.
Je známe i z iných druhov hospodárskych zvierat, že cieľavedomé využívanie hlavne vzdialenej príbuzenskej plemenitby prispieva k upevňovaniu žiaducich vlastností v chove a k jeho vyrovnanosti.
Využívajú ju niektorí chovatelia k upevneniu žiaducich vlastností vo svojom chove. Ak sa realizuje uvážene a na predkov, ktorých dôkladne poznáme, väčšinou sa stretneme s kladnými výsledkami. Ak sa nám však v chove objavia niektoré negatívne znaky alebo vlastnosti, resp. niektoré znaky inbrednej depresie, je treba hľadať na párenie jedincov nepríbuzných, kde určitý stupeň heterózy prispieva k zvýšeniu životaschopnosti a odolnosti potomstva niekedy síce na úkor vyrovnanosti potomstva. Väčšia variabilita však niekedy umožňuje väčší selekčný pokrok a je na zváženie, či je prospešnejšie pre chovateľa mať vrh, v ktorom je niekoľko vynikajúcich ale aj podpriemerných jedincov alebo mať vyrovnaný priemerný vrh.
V dnešnej dobe, keď vplyv poradcov chovu je nižší a väčšina chovateľov sa spolieha predovšetkým na svoje poznatky o chove a chovných jedincoch, je veľmi dôležité vypracovanie správnej stratégie chovu a jej operatívne prispôsobovanie možnostiam výberu jedincov na párenie.
Ako som uviedol už v prvom článku z tohto seriálu, niekedy ani najlepšie znalosti, prepočty a skúsenosti nevedú k žiaducemu úspechu . Na druhej strane, náhodný výber jedinca na párenie dokáže často prekvapiť výsledkom. V praxi neexistuje recept na zaručený úspech.
Je na zvážení každého chovateľa, či riziko spojené s príbuzenskou plemenitbou (hlavne úzkou) stojí za pokus, alebo sa vyberie cestou istejšej cesty využívania nepríbuzných jedincov na párenie.
Veľmi často za úspechom chovu stojí v prvom rade chovateľské šťastie a chovateľská intuícia. Dôkladná teoretická príprava podložená praktickými skúsenosťami však vytvára podstatne väčšie predpoklady pre správne rozhodnutia.
Nabudúce:
Ako si vypočítame príbuznosť.