Autor: Ing. Jozef Jursa, CSc
Pod plemenitbou rozumieme zámerné rozmnožovanie zvierat s cieľom maximálne využiť najlepšie genotypy a dosiahnuť zlepšenie morfologických, fyziologických ale aj psychických vlastností ďalšej generácie. Ak si túto poučku premietneme do zrozumiteľnejšej „psíčkarskej“ terminológie, rozumieme pod ňou zámerný výber jedincov na vzájomné spárenie pričom naším cieľom je v čo najvyššej miere zlepšiť exteriér potomstva vzniknutého z tohto párenia, ako aj jeho povahu a u pracovných plemien i ich výkonové vlastnosti.
Človek sa začal cieľavedome zaoberať plemenitbou zvierat až v 18. storočí Tak ako sa radikálne menili životné podmienky človeka, menil sa aj jeho pohľad na chov zvierat. Zvieratá nadobúdali v jeho živote čoraz väčší význam a človek bol pri zdokonaľovaní poľnohospodárskej výroby postavený aj pred problém zvyšovania produkcie zvierat. Začali sa vytvárať špecializované plemená a zlepšovala sa starostlivosť o zvieratá. Celý tento proces intenzifikácie chovu zvierat sa nevyhol ani chovu psov, hoci pes mal vždy vo vzťahu k človeku osobitné postavenie. Vytváraniu rôznych typov psov a rôznych plemien v dnešnom ponímaní napomáhala dovtedy predovšetkým priestorová izolácia, ktorá zabraňovala vzájomnému páreniu odlišných typov a napomáhala upevňovaniu špecifických vlastností jednotlivých plemien.
Ku koncu 18. storočia sa v chove zvierat stalo najrozšírenejšou metódou plemenitby kríženie, ktoré viedlo k vytváraniu nových typov zvierat. Vychádzalo sa z rozšíreného názoru, že len kríženie môže poskytnúť výkonné, pekné a dokonalé jedince. Na začiatku 19. storočia zožali však veľký obdiv úspechy anglických chovateľov, ktorí vyšľachtili nové vysoko úžitkové plemená pomocou novej metódy – pomocou čistokrvnej plemenitby často i úzkej príbuzenskej plemenitby niekoľkých generácií. V tomto období sa už v zootechnickej terminológii začal používať pojem plemeno. Založili sa plemenné knihy, chovateľské spolky a čistokrvná plemenitba sa stala dominujúcim spôsobom plemenitby.
Čo to vlastne čistokrvná plemenitba je?
Dnes pod čistokrvnou plemenitbou vo všeobecnom ponímaní rozumieme párenie jedincov toho istého plemena . Tieto sú z genetického hľadiska navzájom podobné, ale nie sú úplne rovnaké. Aj v rámci plemena existuje pomerne veľká variabilita a čistokrvných jedincov nemôžeme považovať za „homozygotov“ vo všetkých znakoch. Ak si teda plemeno má udržať určitý stupeň vyrovnanosti tvarových, výkonových ale i povahových vlastností, vyžaduje sa i pri čistokrvnej plemenitbe trvalý a dôsledný výber najvhodnejších jedincov pre plemenitbu. V konečnom dôsledku sa čistokrvnou plemenitbou snažíme zvýšiť úroveň „homozygotnosti“, a tým aj vyrovnanosti v jednotlivých plemenných vlastnostiach, či už exteriérových alebo výkonových. Jednou z významných metód plemenitby prispievajúcej k zvyšovaniu „homozygotnosti“ je príbuzenská plemenitba. Je to usmernené párovanie zvierat, ktoré sú navzájom príbuzné až do 5. generácie. Pohľad na túto metódu plemenitby sa však v priebehu histórie významne menil. Je známe, že viacero plemien hospodárskych zvierat vyšľachtili šľachtitelia pri intenzívnom využívaní príbuzenskej plemenitby po niekoľko generácií. Tieto argumenty využívali zástancovia príbuzenskej plemenitby. Na druhej strane odporcovia príbuzenskej plemenitby zdôrazňovali, že príbuzenská plemenitba spôsobuje prílišné zjemnenie konštitúcie, pokles plodnosti a životaschopnosti jedincov, ba vedie nakoniec k degenerácii chovu. Tradovali sa názory, že jednotlivé druhy zvierat sú rôzne citlivé na depresívne účinky inbreedingu. Dnes sa zastáva skôr názor, že rozdielna je citlivosť jednotlivých vlastností. Pri znakoch s nízkym koeficientom dedičnosti je depresia z príbuzenskej plemenitby vyššia.Podstata príbuzenskej plemenitby
Zatiaľ čo sa snažíme selekciou zvýšiť početnosť žiaducich génov v populácii, príbuzenskou plemenitbou zvyšujeme homozygotnosť populácie. Vplyvom príbuzenskej plemenitby sa zvyšuje početnosť homozygotných genotypov v populácii na úkor heterozygotných. Táto zmena postupuje proporcionálne so zvyšovaním koeficientu príbuznosti. Príbuzenskou plemenitbou sa zvyšuje nielen podiel dominantných ale aj recesívnych homozygotov. Je zrejmé, že v genofonde každej populácie existuje určitá genetická záťaž, ktorá v podmienkach panmiktickej rovnováhy nevykazuje zreteľnejšie negatívne vplyvy. V priebehu inbreedingu sa však kumulujú homozygotne recesívne zostavy génov a významne sa prejavuje ich škodlivé pôsobenie na pokles životnosti, plodnosti a odolnosti. Vzhľadom na to, že medzi recesívnymi génmi je veľa génov, ktoré pôsobia nepriaznivo predovšetkým na znaky, ktoré sú v úzkom vzťahu k tzv. fitness, majú výrazný vplyv na prejav inbrednej depresie (prílišné zjemňovanie konštitúcie, nevýrazné prejavy ruje a pod.). Z tohto dôvodu je pri využívaní príbuzenskej plemenitby nevyhnutne dôležité vyhľadávať jedince resp. línie, ktoré majú minimum resp. nemajú v genotype nežiadúce recesívne gény.Príbuzenskú plemenitbu rozdeľujeme na niekoľko typov:
- úzka príbuzenská plemenitba
- blízka príbuzenská plemenitba
- vzdialená príbuzenská plemenitba.
Úzka príbuzenská plemenitba
Je párenie úplných súrodencov medzi sebou, alebo párenie rodičov s ich potomkami. Takéto párenie sa využíva predovšetkým na tvorbu inbredných línií. Je to párenie:- syn x dcéra
- dcéra x syn
- syn x matka
- resp. otec x dcéra.